Drahí priatelia,

román PREDSEDA je už v predaji a nájdete ho v každom dobrom kníhkupectve či e-shope https://cutt.ly/KbPfToX

Ponorte sa do príbehu stredoškoláka Petra Stolára, ktorý prehral stávku so spolužiakom o 200 korún. Aby mohol svoj dlh splatiť a vyhol sa výsmechu v partii, požičal si peniaze od Dana, ktorý veksloval bony pred Priorom na Kamennom námestí. Danovi však prisľúbil, že mu pomôže s vekslovaním a peniaze mu vráti. Netušil však či to zvládne…

„Ahoj, Dano, už som ťa hľadal, ale nikde som ťa nevidel.“

„Niečo som vybavoval, ale som rád, že si tu. Takže poďme na vec. Od teba budem chcieť, aby si si vytipoval ľudí, ktorí by podľa teba mali záujem kúpiť bony alebo nejaké valuty. Keď na takých natrafíš, oslovíš ich, a keď prikývnu, tak prídeš za mnou. Budem tam za rohom. Konečný obchod potom dojednám ja. Tvojou úlohou bude teda dohodiť niekoho, kto chce niečo kúpiť. Ak sa obchod uskutoční, dám ti zo zisku päť percent.“

„Dano a ako zistím, kto by chcel niečo kúpiť?“

„Musíš pozorovať ľudí, ako sa správajú. Oni chcú byť čo najmenej nápadní, ale pritom pozerajú vôkol seba a hľadajú vekslákov, teda nás. Časom na to prídeš. To chce len prax. Keď zbadáš fízlov, tak čo najskôr zmizni.“ Na to sa Dano pomaly stratil v dave, ktorý je pred Priorom na Kamennom námestí takmer stále.

Podľa Danových rád si vybral na prvý pohľad dedinčana, ktorý sa neustále obzeral. Prišiel za ním a nenápadne sa ho, idúc okolo neho, opýtal, či nechce bony. Chlapík sa na neho skúmavo pozrel a potom prikývol.

„Chcem kúpiť päťsto bonov. Po čom ich dávate?“

„Po päť korún. Beriete?“

„Hej!“

„Tak poďte za mnou za roh. Tam je kamarát, ktorý vám ich predá.“

Chlapík po zaplatení dvetisícpäťsto korún naradostnene odišiel s bonmi preč, pritom netušil, že Dano ruličku s bonmi šikovne vymenil. Na vrchu bol len jeden pravý bon. Zostatok boli presne nastrihané papieriky.

Keď mu to povedal, bol šokovaný. „Ale veď to je trestné. Keby nás chytili, šli by sme do basy.“

„Práve preto som ti povedal, že keď zbadáš fízlov, rýchlo sa strať. Tu máš tvojich päť

percent.“ Na to mu dal do ruky stodvadsaťpäť korún. „Ten jeden bon, čo som do obchodu vložil,“ dodal so smiechom, „ti nepočítam. Teraz na pol hodinku zmizneme, lebo keď si to ten chlapík všimne, môže zavolať polišov. Zatiaľ skočíme na kávičku do Grandky. Tam predebatujeme našu ďalšiu spoluprácu.“

Keď sa Peter podvečer vracal domov, vo vrecku mal päťdesiat korún pričom Danovi stihol splatiť aj svoj dlh. Hm, rozmýšľal v duchu, že sa dá takto ľahko prísť k peniazom, to som netušil. Pravda, je tu určité riziko, že ťa môžu chytiť, ale to už záleží len od tvojej šikovnosti. Vždy, keď budem mať čas, tak skočím za Danom, aby som si zarobil nejaké peniaze.

Peter sa zrazu začal módne obliekať a pozývať dievčatá nielen do cukrárne, ale aj na dva deci vínka do kaviarne či bistra. Fajčil ameriky a dievčatá z neho nevedeli oči odtrhnúť. Mal osemnásť rokov, približne meter osemdesiat, čierne vlasy a pritom modré oči ako obloha, vyšportovanú postavu, energický nos a široký úsmev s krásnymi bielymi zubami. Začal si užívať život plným priehrštím. Mama sa ho síce pýtala, kde zrazu berie peniaze, ale nechala sa presvedčiť, že pomáha tenisovému trénerovi ako sparing partner pre jeho zverencov. Aj keď tomu celkom neverila, viac sa na zdroj peňazí svojho syna nepýtala. Bola rada, že od nej peniaze nepýta.

Peter sa časom naučil všetko, čo dobrý vekslák musí vedieť. Dano mu zveril za príslušné percentá malý prevádzkový kapitál, a tak postúpil v ich hierarchii o stupienok vyššie. Jeho príjmy na úkor známok v škole utešene vzrastali. Zdalo sa mu zbytočné sa nejako zvlášť učiť, keď zistil, že peniaze sa dajú zarobiť aj inak ako poctivou robotou, ktorá aj tak vynáša len málo.

Po škole sa aj tentoraz namiesto domov vybral na pľac pred Tuzexom. Tam chodil radšej ako pred Prior. Pri sebe mal tisíc dvesto bonov, ktoré chcel predať čo najdrahšie. Na čierno sa predávali po päť korún za bon, ale niekedy sa mu ich podarilo streliť aj za šesť. Veksláci získavali valuty od cudzincov, ktorí prichádzali do Bratislavy s cestovnými kanceláriami a tie potom menili v Tuzexe na bony. Samozrejme záujemcom menili aj marky, šilingy či doláre, no v menej výhodnom kurze, ako by ich dostali v banke. Bolo to však z rúčky do rúčky a s výmenou valút už nemali starosti. Koruny mohli ísť hneď míňať v do miestnych vinární alebo barov či na nákup nášho kryštálu.

Peter si všimol chlapíka, ktorý bol taký nenápadný, že z neho až kričalo, že prišiel kúpiť bony. Rýchle, aby ho nejaký kolega z branže nepredbehol, sa zastavil pri ňom a ponúkol mu bony.

„Za čo ich predávate? Po päť korún? Kúpim dvetisíc bonov, ale po štyri päťdesiat.“

„Za takú cenu vám ich tu nikto nepredá. To si vyhoďte z hlavy,“ presviedčal ho Peter.

„Viac peňazí nemám, takže je na vás, či mi ich predáte, alebo nie.“

„Pri tejto sume vám môžem dať cenu bon za štyri koruny a osemdesiat halierov. To je maximum, na čom sa môžeme dohodnúť.“

„Dobre, beriem,“ súhlasil neznámy s pocitom dobre vykonanej práce, že ušetril štyristo korún. Na vtedajšiu dobu to nebolo málo.

„Poďme sem do pasáže,“ navrhol Peter, „aby nás neprekvapili fízli. Musíme byť opatrní, lebo jeden nikdy nevie,“ filozofoval Peter a pritom rozmýšľal, či sa mu podarí vymeniť šúľky s bonmi za nastrihané papieriky. „Takže nech sa páči, prepočítam bony pred vami, aby ste sa ubezpečili, že je ich tam toľko, koľko chcete.“ Na to vytiahol z vetrovky šúľok s bonmi a pred očami kupujúceho ho prerátaval. „V tomto je ich, ako vidíte, len tisíc,“ informoval ho Peter, „takže musím ešte tisíc doložiť.“ Na to bony dal do druhého vrecka, ale nie naležato ako tam boli uložené ostatné šúľky ale priečne. Keď po prebratí peňazí dával chlapíkovi akože prerátané bony, vytiahol ich z druhého vrecka, kde mal už nachystane šúľky z papiera. Tie mali na vrchu jeden bon. Kupujúci veril svojim vlastným očiam a nevšimol si tuto manipuláciu. Spokojne si ich zobral a rýchlo si ich strčil do vrecka. Na to zamieril rovno do Tuzexu niečo si kúpiť. Keď to Peter videl, už ho nebolo. Vedel, že čochvíľa vypukne poplach, keď pri platení jeho klient zistí, ako ho oklamal. Rovno sa pobral do Grandky zapiť tento výborný obchod. Tentoraz to bolo ale iné. Podvedený chlapík zalarmoval policajtov a tí sa rozhodli urobiť záťah v najbližších kaviarňach. Vedeli, že zvyčajne po vydarenom podvode to chodia zapiť do okolitých podnikov. Ako tak Peter popíjal drahý koňak, zrazu spozornel. Do kaviarne prišli policajti aj s jeho obeťou. Okamžite si uvedomili, že ak hneď nezmizne, bude zle. Našťastie dobre poznal túto kaviareň a vedel, že sa z nej dá zmiznúť. Rýchle sa vytratil cez bočné dvere v kuchyni a odtiaľ zbehol po schodoch dole a už bol vo vedľajšej pasáži. Vydýchol si. Dnes to bolo doslova o chlp. Veksláci do Grandky aj preto radi chodili, lebo sa odtiaľ dalo cez kuchyňu ľahko vytratiť a zamiešať sa na ulici medzi ľudí.

Keď sa ubezpečil, že vzduch je čistý, rozhodol sa, že tento dosiaľ svoj najväčší „obchod“ v pokoji strávi v Carlton kaviarni. Vo vačku ho hrialo takmer desať tisíc korún. Keď mu prišlo na um, že družstevný trojizbový byt stojí tridsať tisíc korún, tak si definitívne povedal, že robiť niekde na stavbe alebo v kancelárii za približne tisíc päťsto korún hrubého veru nebude. Teraz už mal istý prevádzkový kapitál a mohol sa do určitej miery osamostatniť. Pravda, na väčšie obchody ešte nemal dostatok peňazí, preto sa k Danovi naďalej správal podriadene. Nechcel, aby sa na neho nahneval. Mal už totiž takú pozíciu, že keby chcel, tak mu zabráni pohybovať sa na vybraných miestach pred Tuzexom či Priorom. Napriek tomu sa rozhodol, že o dnešnom úspechu mu nepovie. Peniaze si nechá len pre seba, aby mohol rýchlejšie rozbehnúť svoje aktivity.