Vítam vás na mojej novej webovej stránke a jej prvom blogu. Rád by som sa tu s vami virtuálne stretával, vymieňal si skúsenosti a zážitky zo života. Verím, že pre obe strany to môže byť prínosné a aj zábavné. Na besedách pomerne často dostávam otázku, ako som sa stal spisovateľom. Preto som sa rozhodol, že vám, ktorých to zaujíma, to v mojom prvom blogu prezradím.

Nebolo to jednoduché, ako si to asi aj väčšina čitateľov myslí. A majú pravdu. Keď ma po maturite na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Partizánskom neprijali hneď na právo, išiel som budovať vtedajšie Východoslovenské železiarne v Košiciach (teraz U.S. Steel Košice). Tu som sa prvý raz stretol s tým skutočným životom.No dlho som tam nevydržal.Po necelom polroku som odišiel domov do Zlatých Moraviec, kde som brigádoval ako závozník a pripravoval sa znovu na pohovory na Právnickú fakultu UK v Bratislave. Tie som úspešne zložil a na jeseň som nastúpil drať nohavice na tejto fakulte.

Do nášho krúžku chodila aj Eva Molnárová, dnes známa advokátka Eva Mišíková,a JUDr. Dušan Šváby, vynikajúci šprintér na 100 metrov. Veľmi rýchlo sme sa my traja dalidokopy a čo čert nechcel, Eva mala kamarátku Darinu Žoldošovú, ktorá pracovalav Roľníckych novinách ako športová redaktorka. Keďže redakcia vtedajších Roľníckychnovín sídlila v budove na Suvorovovej ulici, dnes Dobrovičovej, kde je teraz Ministerstvopôdohospodárstva a rozvojavidieka SR, tak sme často namiesto prednášok išli za Darinou a jej priateľom Mariánom Šimom, ktorý bol tiež športovým redaktorom. Tu som prvý raz, ako sa hovorí, pričuchol k novinárskej práci. Zdala sa mi celkom ľahká a v duchu som si hovoril, že to by som predsa zvládol aj ja . 🙂

Moja cesta za redaktorský stôl však bola dlhá a dosť strastiplná. V treťom semestri právasom školu predčasne opustil. Potom som bezmála tri roky pracoval ako montážnik v Slovnafte. Následne som dva roky slúžil vlasti ako vojak základnej služby v kasárňach v Olomouci. Nakoniec aj keď som k poľnohospodárstvu nikdy nemal vzťah, som z rozličnýchdôvodov išiel diaľkovo študovať na vtedajšiu Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Po piatich rokoch trápenia sa stal zo mňa inžinier zootechnik. Brána do redakcie Roľníckych novín sa mi opäť otvorila, redaktorom tohto denníka som sa stal ešte počas piateho ročníka. Počas tých piatich študijných rokov som aj pracoval ako závozník v Kovoplaste v Zlatých Moravciach.

Popri novinárskej práci na ekonomickom oddelení ma čoraz viac priťahovala kultúra. Začal som prispievať do ďalších novín, no nie o poľnohospodárstve, ale o našich spevákoch,umelcoch, hercoch… až som sa celkom slušne v tejto brandži vypracoval. Keď sa zdalo, že všetko ide správnym smerom, teda čo sa týka mojej žurnalistickej práce, prišla revolúcia. Využil som situáciu a založil som mesačník POP HORIZONT, kde som bol aj šéfredaktorom. Bol to časopis o slovenskej populárnej hudbe. Na môj popud sme spolu s Martinom Sarvašom založili Slovenské GRAMMY, v „preklade“ slovenský Zlatý slávik. Neskoršie ho kúpila spoločnosť FORZA, ktorá z neho urobila AUREL, aby po niekoľkých rokoch zanikol. To sa už písali deväťdesiate roky, na trh prišlo Bravo a ďalšie hudobné časopisy. Náklad POP HORIZONTU prudko išiel dole, a tak mi nezostávalo nič iné ako po necelých dvoch rokoch s jeho vydávaním skončiť. Medzitým som založil reklamnú Agentúru Aurum. Napodiv, v tejto brandži som sa rýchlo zorientoval. Začal som vymýšľať rôzne projekty, ako sa s agentúrou čo najlepšie na reklamnom trhu uchytiť, keďže konkurencia bola vtedy pomerne malá. Medzi prvými sme organizovali golfové a tenisové turnaje, rozličné miss, garden párty, VIP párty… Na týchto akciách sa naše cesty znovu skrížili s Ľubošom Juríkom. Stretávali sme sa čoraz častejšie, až sa ma jedného dňa spýtal, či by som nechcel prísť medzi takú umeleckú partiu, ktorá sa raz mesačne stretáva v Pezinku v pivnici u Čecha, a teda v PI klube. Samozrejme som súhlasil.

Niekedy v polovici prvej dekády tohto storočia som prvý raz zavítal medzi túto úžasnú partiu. V pivnici ma privítali takí majstri pera ako Ladislav Ťažký, Anton Hykisch, samozrejme, Ľuboš Jurík, Jozef Mikloško, Jožo Banáš… Pri víne a klobáskach, tlačenkách, hurkách a ďalších pre nás seniorov zakázaných potravinách sa hovorilo o literatúre, hudbe a umení vôbec. Každú chvíľu ktorýsi z nich vydával novú knižku. Pri tejto príležitosti víno tieklo potokom, ale kultúra reči naďalej zostávala na patričnej úrovni.

Popritom sa diali rozličné zaujímavé akcie. Ešte dnes vo mne rezonuje trojdňový zájazd po východe a tokajských pivniciach s bývalým pánom prezidentom Rudolfom Schusterom, ktorý je tiež členom PI klubu, zavítali sme aj na južnú Moravu k vtedajšiemu českému senátorovi Jožkovi Kaňovi, vydarený bol aj krst knižky Joža Banáša Idioti v politike v Užhorode a neobišli sme ani Maďarsko.

Uvedomil som si, že keď sa chcem stať plnohodnotným členom tejto výsostnej spoločnosti, musím aj ja napísať a vydať nejakú knižku. Keďže už počas pubertálneho veku som dievčatám písal ľúbostné básne a z nejakého popudu som si ich odkladal, urobil som v nich revíziu. Polovicu z nich som vyradil, dopísal nové a tak sa zrodila moja prvá básnická zbierka „Keď zomriem tak nech..!“. Vyšla v roku 2007. S obavou som ju doniesol do PI klubua čakal som, čo na ňu povedia. Ohlas bol priaznivý, a tak už nič nestálo v ceste mojej „literárnej kariéry“. Potom som vydal ďalšie tri zbierky. Moji kolegovia, najmä však maliar, karikaturista a spisovateľ Milan Stano, ma stále nabádali, aby som napísal aj román z mojej pohnutej mladosti, lebo ak to teraz neurobím, tak časom na všetko zabudnem a to by bola škoda. Dal som na ich slová, a tak v roku 2012 vyšiel môj prvý román „Nádenník pera vo francúzskych službách“. Odvtedy mi každý rok vychádza minimálne jedna knižka. V tomto roku je ich už 19. Popri písaní knižiek a stretávaní sa v PI klube sa nám občas prihodia aj všelijaké zábavné príbehy.

V roku 2009 ma usporiadatelia pozvali na knižný veľtrh do Karlsruhe, keďže mi v nemčinevyšla malá knižka Weine und Frauen. V nej boli len básne o víne a ženách. Pri tejto príležitosti sa konala aj ochutnávka vín zo Slovenska a Nemecka. Celý večer sa niesol v úžasnej atmosfére. Na ochutnávku bolo pripravené primerané množstvo vín, o ktorých hovoril miestny enológ. Popritom ma herec z divadla zo Stuttgartu predstavil, povedal o mn zopár pekných viet a tiež recitoval moje básne v nemčine. Všetko išlo tak, ako malo, keď sa ku koncu akcie ozvali ľudia z publika, že chcú, aby som im predniesol nejakú báseň po slovensky. Medzitým som už ochutnal množstvo tunajších vín, ale to mi neprekážalo, abysom smelo predstúpil pred obecenstvo a začal recitovať báseň. Jej názov si už nepamätám,ale to nie je podstatné. Prednášal som ju bez problémov a k jej ukončeniu mi zostávala len posledná strofa. Zrazu som dostal totálne okno. V momente som nevedel, ako to skončiť. Vtom mi napadlo, že som v Nemecku a po slovensky tu asi nikto nevie. Nuž som sa vynašiel a báseň som ukončil rýmovačkou trikrát tri je deväť, kto mlčí, je medveď. Zožal som veľký potlesk a môj syn, ktorý tam bol so mnou, od smiechu skoro spadol pod stôl. O zážitkoch, ktoré som mal už ako spisovateľ, by som mohol napísať ešte veľa, no musím si ešte niečo nechať aj do zásoby. Takže pre dnešok končím a vážim si, že ste tu so mnou a čítate moje romány a básne. Teším na vaše reakcie.