Ľubo Olach

Tvorba

Vavro Šrobár

Táto knižka je románový príbeh politika, ktorý aktívne zasiahol do našich dejín v troch prevratoch. Vavro Šrobár mal veľké zásluhy na vznik Československej republiky v októbri 1918. Ako Minister s plnou mocou  pre správu Slovenska sa postaral o odchod vojsk Maďarskej republiky rád zo Slovenska. V roku 1944 sa opäť dostal do víru hlavných udalostí, keď sa stal spolu s Karolom Šmidkem predsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady. Zúčastnil sa na rokovaniach československej vlády v Moskve a pri zostavovaní Košického vládneho programu. Vo februári 1948 v snahe podporiť prezidenta E. Beneša nepodal spolu s Janom Masarykom demisiu a zostal politicky činný  v podstate až do svojej smrti.


 V roku 2007 som vydal prvú básnickú zbierku pod názvom Keď zomriem tak nech...!

Poézia, tak ako láska kvitne v každom veku. Ani láska, ani poézia totiž nie je otázkou rokov. Láska aj poézia sú, takpovediac, bezpodmienečné: alebo sú, alebo nie, predstierať je nemožné. Ak milujete, stanete sa skôr či neskôr milencom, ak ste básnikom, napíšete skôr či neskôr knihu poézie.

Ľubomír Olach bol básnikom života, pretože život bol pre neho synononymom poézie. Teraz sa stal autorom zbierky básní, pretože poézia je pre neho synonymom života. Žiť, tešiť sa z každého nového dňa, tešiť sa z lásky, dobrého vínka, starých priateľov, dlhých piesní a rozlúčok, ktoré sľubujú nové stretnutia. Ale aj dôstojne niesť smútky, sklamania, pominuteľnosť bytia a poznanie, že každá cesta sa raz končí. Také je poslanie tejto zrelej zbierky, ktorá vstupuje do sfér dôverných, pokiaľ ide o vzťahy medzi mužom a ženou, nevyhýba sa však ani témam občianskym, pričom reflektuje pocity jednej generácie. Ponad všetky tieto témy klenie sa ako dúhový most optimizmus a motto, ktoré je obsiahnuté v názve zbierky: Keď zomriem tak nech..!

A neskromne spolu s básnikom dodajme : Keď zomriem tak nech... ale stálo zato žiť!

Ľuboš Jurík


Keď zomriem tak nech !

Keď zomriem tak nech,
ale predtým navštívim ešte veľa viech
veď robota tá večná je,
zato víno sa rýchlo vypije.

Keď zomriem tak nech,
ešte si vypijem aj keď je to hriech
veď omšové víno i v krčme dostanem
preto tam rád chodím pijem a jem.

Keď zomriem tak nech,
žiadne kvílenie, citoslovcia ach, och, ech
užil som si, neplatil som daň,
prišla smrť-výberčí inkasuje sám.

Tak uchopme čaše, lebo čas života rýchle je
a my máme ešte stále plné poháre.

O dva roky neskoršie  v roku 2009 mi vychádza zbierka básní : Pri víne s bohémami.


Dobrý bohém ešte žije

Parafrázajúc nádherný román Romaina Rollanda Dobrý človek ešte žije, žiada sa mi povedať o knihe básní Ľubomíra Olacha PRI VÍNE
 S BOHÉMAMI, že „dobrý bohém ešte žije!“ Naozaj, žije. Nestratil sa v chaose odľudšteného sveta, balastu falošnej morálky a pokrivených hodnôt. Je tu, medzi priateľmi, s pohárom vína v ruke, pri dobrej cigánskej kapele, s trochu bláznivými nápadmi, no aj v dlhých a múdrych diskusiách, až do posledného dúšku, keď už nad obzorom blednú hviezdy...

Už básnický debut Ľuba Olacha KEĎ ZOMRIEM TAK NECH bol sviežou sondou do duše bohéma, tak trochu staromódneho, no vyznávajúceho tie najlepšie hodnoty: priateľstvo, víno, ženy, umenie, pozitívny vzťah k životu, až do ostatnej chvíle nášho bytia. A keď umriem, tak viem, že som nežil nadarmo, že bohémsky život stál za to...

Básnická zbierka PRI VÍNE S BOHÉMAMI je rozšírením základných tém Ľuba Olacha, dáva im novú dimenziu a kvalitu. Nič nepredstiera, hovorí zrozumiteľne, jasne pomenúva vzťahy, city aj pocity, ani na okamih nemoralizuje a nepoučuje, niekde len naznačí a necháva na čitateľovi, aby vstúpil do básne s vlastnou predstavivosťou. Hovorí aj o tom, že v každom z nás drieme bohém a že byť bohémom nie je zďaleka výsadou mladosti. Byť bohémom, to je vecou životného postoja, to je byť dobrodruhom hľadania a najmä londonovskej lásky k životu.

Čo môže byť krajšie, ako si otvoriť fľašku dobrého vínka a začítať sa do básní PRI VÍNE S BOHÉMAMI? Veď dobrý bohém ešte žije...

Ľuboš Jurík


Pri víne s bohémami

V Pezinku  ,,U Čecha“ v pivnici
sedávajú bohémi - ,, zvrhlíci.“
Ich intelekt je stále ostrý
aj keď víno prúdom tečie a sú sprostí.

V štrngote pohárov dozrievajú myšlienky,
a tak mnohí z nich vydávajú spomienky.
Ich reči sú kritické i zápalisté
veď písali v každom režime no nie to isté.

Jeden je katolík, druhý luterán,
tretí je ľavičiar a iný liberál.
Jedno majú však spoločné,
chcú dobré víno a noci úžasné.               

V nemčine mi v tom istom roku vychádzajú básničky O víne a ženách pod názvom WEINE UND FRAUEN. S nimi som sa s veľkým úspechom predstavil na Knižnom veľtrhu v Karslruhe.


V roku 2011 vydávam novú básnickú zbierku Kaviarenská poézia Ľuba Olacha

Príhovor

Keď som sa po dlhých úvahách rozhodol vydať moju prvú zbierku básní ,,Keď zomriem tak nech...“ ani vo sne ma nenapadlo, že k tejto bohémskej téme vydám ešte knižky ,,Pri víne s bohémami“ a tú súčasnú ,,Kaviarenskú poéziu Ľuba Olacha“, a tak básnicky uzavriem spomienky na moju mladosť. V tejto zbierke opisujem niektoré staré bratislavské krčmy, vinárne či bary, ich atmosféru a moje zážitky v nich, aby si pamätníci spomenuli na svoje mladé časy a tí mladí zase aby vedeli, že naša generácia si užívala bez ohľadu na to, kto práve ničil republiku lebo ,,život je obnosená vesta, treba ho len nejako prestáť“.

Pravda, nevychutnával som víno len v Bratislave. Mojej pečienke som statočne dával zabrať na potulkách po Slovensku i vo svete. Keď sa viete zabávať, správne uvoľniť, všade máte dvere otvorené a nezáleží na tom či ste katolík, luterán či moslim, či ste milionár, alebo len chudobný študent. Zrazu sa vám dvere otvoria a vy máte možnosť spoznať ozajstnú tvár tej - ktorej krajiny, či človeka.
Ľ. O.

PRÍHOVOR Anton Hykisch
 
Ach, Ľubo, Ľubo, čo si ty len vo mne všetko prebudil?

Čítam si v knihe básní, rýchlo nahodených, niekde by som aj čo to zmenil, spresnil rým. Nie som prekvapený. Viem, čakám. Teším sa. Budú to riadky o láske k životu, k vínu, k whisky, ale najmä verše o ženách, tých čudesných kráskach, z ktorých si pamätáme niekedy oči, niekedy nohy, vôňu, hlas, materské znamienko, odtieň rúžu, skrížené ruky, tvar lodičky pri natrhnutej pančuche. Niekedy nám príde na um krstné meno, a niekedy všeličo iné, bude dôležité len jedno — boli sme šťastní. Vždy je to krásna spomienka. Až do smrti.

V tejto knihe básní nahodených pri poháriku je však aj niečo viacej ako dobré alkoholy a tajomné ženy.

Ľubo Olach nám spísal zemepis príjemností. Čo báseň, to spomienka na kaviareň, bar, café, bistro, bufet, reštauráciu v inom meste. Ľubo, čo si ty len v mne všetko prebudil? Kryštál bar, La Paloma, Štefánka, Zbrojnoš, Tatra revue, Carlton, Metropolka … Čítam a pred očami mi vyskakujú zabudnutí čašníci a čašníčky, plyšové kreslá, cvengot pohárov a okolité stolíky. Za nimi sny, zoznámenia, nenaplnené lásky, dobrodružstvá, neúspechy. Každý riadok mi rozsvecuje novú spomienku na plátne osobného kina. Moja mladosť, moje zážitky! V nedávno vydanom románe Rozkoše dávnych čias putovaniu po baroch a vinárňach Bratislavy som venoval len jednu jedinkú kapitolu. Opisujem len jednu sobotňajšiu noc niekedy v šesťdesiatych rokoch už minulého storočia.
A ty tu otváraš veľa dní a nocí, veľa zabudnutých či zaniknutých miest dávnych rozkoší … Pomohol si mojej starnúcej pamäti. A myslím, pamäti každého, kto túto knižku vezme do rúk. Ako vravíš, Praha stovežatá, Bratislava stoviechatá.

Čítam nadpisy ďalších básní, otvára sa predo mnou celé Slovensko. Tie dávne služobné cesty: Košice, Nitra, Partizánske, Martin, Banská Bystrica… Za každým bodom na mape je nejaká kaviarnička, vináreň, bar. Ich názvy sa vynárajú z temnôt dávnych čias.

Keby len Slovensko! Je tu aj Ostrava, Mariánske Lázně , Karlové Vary … Listujem ďalej a hľa, zrazu vidím, áno, Portorož, aj tam som bol. O nezvyčajnom striptíze v Portoroži som predsa kedysi napísal aj poviedku Kde som ju vlastne zapotrošil? Caffé Greco, Piazza Navona, Bože, kto môže zabudnúť na Rím? Ľubo, Ľubo, svet je taký krásny, len si naň treba spomenúť! Temný dusivý horúci vzduch od sivého Nílu, Káhira, Shephard Hotel. Neskutočne tajomná Alexandria, zvečnená skvelými britskými románopiscami, bol som tam len dve noci, ale ešte by som sa chcel vrátiť a cítiť vzrušenie z červených závesov v hoteli Cecil …

Kus nádherného sveta defiluje pred nami odkliaty z ligotavých pohárov, kalíškov, tumblerov naplnených tekutinami farieb všetkých drahokamov. Svet mladosti. „Snívali sme o veľkých veciach a jedli omeletu / k rozletu nám chýbalo už len urobiť maturitu.“ Veru tak to bolo.

Našiel som tam aj báseň s jednoduchými slovami, ale so známym pocitom. Smútok po preflámovanej noci.

Ľubo Olach, som rád, že si napísal básnické spomienky na svet našej mladosti. Želám čitateľom, aby pri čítaní tohto zemepisu príjemností sveta zažili príjemné chvíle. Život je veľký dar a mali by sme ho žiť naplno, odvážne. Spoznať všetko, čo sa len dá. Ako vo veršoch Ľuba Olacha.
 
PRÍHOVOR Ĺuboš Jurík
 
Poéziu krčmičiek, krčiem, kaviarní, viech, vinární, barov, hotelov či reštaurácií, najmä tých bratislavských, všetko to čaro zašlých čias v čitateľovi evokujú bohémske básne Ľuba Olacha, tá nádherná, lahodným mokom voňajúca cesta našej mladosti, keď do rána bolo ďaleko, noci boli bez konca a každý nový deň sľuboval ďalšie dobrodružstvo. Všetko to ožíva v panoptiku pamäti a dychtivý básnik sa vydáva po priam topografickej mape tých čarovných miest, ktoré sú späté s koloritom metropoly a zážitkami — zážitkami takými mámivými, až sa z nich, aj keď len v spomienkach, krúti hlava závraťou a srdce zviera bolesť — kamže sa to všetko podelo? Nuž, kam … Do prepadliska času, hlboko do našich spomienok, nenávratne do reliéfu žíl, pečene, srdca … A ešte do poézie, do básní a postrehov, ktoré nie sú len licenciou básnika, ale majetkom nás všetkých, nenapraviteľných romantikov, večných snílkov, priznaných alkoholikov, ktorí s pohárikom v ruke budú večne dúfať, že tým najlepším miestom na svete je partia kamarátov pri družnej zábave. Napokon, čo lepšie sme v našom živote vymysleli? Zabudnime teda na protivenstvá osudu, na chaos v politike, na turbulenciu planéty, na depresie a smútky … a vydajme sa s básnikom po stopách, ktoré nás zavedú tam, kde ešte nalievajú, kde nie je nikdy záverečná.

Na zdravie, Ľubo!

Ľuboš Jurík
 
PRÍHOVOR Jozef Banáš
 
Muž, ktorý si „spieva nad ránom, keď ide z baru von“ musí byť básnikom. A džentlmenom. Ľubo Olach stelesňuje obe pánske cnosti. Keď sme svojho času na ktoromsi knižnom veľtrhu predávali knihy — slávnejší i menej slávni majstri pera, Ľubo sa len usmial na okoloidúcu dámu, zarecitoval jej niektorú zo svojich básní a už ju mal lapenú. Je príznačné, že svoju zbierku vydáva až v čase, kedy sa hojnosť jeho kaviarenských zážitkov premenila na spomienky, rovnako, ako mladé víno potrebuje čas, kým sa premení na kvalitný mok. Bratislavčanom pripomína atmosféru slávnych čias Kryštál baru, La Palomy, Štefánky, Zbrojnoša, Fajky, Kláštornej (v ktorej ste dostali Večerník aj ranný Ľud), Metropolky, Vysokej 44 a mnohých ďalších legendárnych kaviarní, vinární či krčiem. Je to tak, ako píše. Praha stovežatá, Bratislava stoviechatá.

Aby však neostali nenasýtení spomienok aj mimobratislavskí milovníci moku a poézie, pridáva aj zážitky z tatranských, košických, bystrianskych, piešťanských, zlatomoraveckých, partizánskych a iných bohémskych zariadení. Neviem, či boli aj vskutku bohémske, ale keď do nich vstúpil Ľubo, nepochybne sa takými stali. Ako vyvrcholenie navštívime aj Karlove Vary, Ostravu, Belehrad, Záhreb, Ljubljanu, Portorož, Budapešť, Paríž, Štrasburg, Káhiru, Alexandriu aj slávnu Caffé Greco v Ríme.

Ľubo vraví Štrasburgu — „ľutujem, že ty si tam a ja tu“. Ja ľutujem, že tie časy sú tam a my tu. Teším sa však, že nám ich svojou kaviarenskou poéziou priblížil. Nepochybne na túto zbierku „lapí“ nielen dámy, ale aj milovníkov básne, vína a spomienok.

 


Kryštál bar

Kedysi bol v Bratislave slávny bar,
Kryštál bar sa menoval
a vrchný hostí až o štvrtej ráno vyháňal.

Keď však niekto po polnoci sadol za klavír,
Emilko, šéf, hneď bar zvnútra zatvoril
a pilo sa až do posledných síl.

Stále ,,pracovníčky“ občas dávali zadarmo,
stretávali sa tam ľudia z bohémy, aj sa tam kradlo,
fazuľová polievka a pivo bolo hlavné jedlo.

Kryštál bar už v Bratislave niet,
tým zašla sláva našich krásnych liet,
ale my v noci opäť vyrážame vpred.


O rok neskoršie 26. júna 2012 som krstil svoj nový román Nádenník pera vo francúzskych službách.

Príhovor Luboša Juríka z krstu knihy "Nádenník…."

Zaujať čitateľa je v našich časoch, keď priam bujnie vydavateľský boom, je pre autora veľmi náročné. Čím zaujať, ako ho na prvý pohľad upútať? Ak autor nie je priam producent hlúpučkých ženských románikov a evitoviek, ak nie je vtiahnutý do čoraz módnejšieho trendu o mafiách a gorilách, tak má naozaj neľahkú úlohu. A ešte k tomu, ak je to autor, ktorý dosiaľ prózu nepísal, resp. nevydával. Zaujať je však možné napríklad názvom, svojráznym a mnohosľubným titulom. A tu máme hneď prvý dôvod, prečo siahnuť po knihe novopečeného prozaika Ľuba Olacha, pretože jeho próza má mnohovravný názov : NÁDENNÍK PERA VO FRANCÚZSKYCH SLUŽBÁCH.

Zvedavý čitateľ má dôvod pýtať sa, čo tento názov skrýva, ale má takisto dôvod siahnuť po knihe. Je to literatúra faktu? Je to cestopis? Je to historický román? Je to milostný príbeh? Či dokonca, je to bedeker o francúzskych špecialitách, vínach, drahých reštauráciách? Čitateľ ktorý nepozná Ľuba Olacha, by očakával ktorýkoľvek zo žánrov, ktoré som spomenul, lenže, to isté môže očakávať aj človek, ktorý Ľuba Olacha pozná. Odľahčene by som povedal, že on je schopný všetkého. Svojich priateľov, známych a čitateľov prekvapil svojráznymi knihami poézie a teraz sme svedkami krstu jeho prózy. Nádenník pera vo francúzskych službách nie je však literatúrou faktu, hoci prvky faktografie a spoločenských reálií v sebe potenciálne nesie a je možné ich poľahky vystopovať. Nie je to cestopis, hoci autor nás so znalosťou prostredia povodí po nám známych aj menej známych miestach nášho kraja, no zablúdi aj do Egypta a Libanonu, kde sa odohrávajú niektoré kapitoly tejto knihy. Nie je to historický román, hoci časy, ktoré sme nedávno prežili a udalosti, ktorých sme boli svedkami v minulom storočí, sú už tiež históriou. Nie je to ani milostný príbeh s lacnou zápletkou, hoci milostných, priam erotických pletiek i zápletiek je v knihe takisto požehnane, pričom – a to treba podotknúť – nikde neprekračujú mieru vkusu. A napokon, nie je to ani bedeker po kaviarničkách, vinárňach, baroch, reštauráciách, hoteloch – či už francúzskych alebo európskych, či hoci len bratislavských – hoci sotva by sme našli väčšieho experta a labužníka na tieto bohumilé lokality, ako je práve Ľubo Olach.

Takže pýtate sa a ja sa pýtam s vami, akú knihu autor prezentuje, akú knihu dnes držím v rukách, akú knihu budeme krstiť fajnovým vínom? Je v nej zo všetkého niečo,  čo som tu spomínal. Je to – vyslovujem to opatrne – literárna postmoderna, je to síce regulovaný, no pritom voľný tok epizód, príbehov, charakterov. Tiež by som mohol povedať, že je to ako skladačka puzzle, v ktorej každé jedno políčko má svoju uzavretú a nemennú podobu, no jedno bez druhého nedáva význam. Až odstup od skladačky nám ukáže obraz.

A aký je to obraz? Nechcem prezrádzať priveľa, potom by ste si knižku nekúpili a neprečítali. Môžem len konštatovať, že je to obraz doby a spoločnosti, v ktorej sme žili, ktorú máme pod kožou a ktorú nemôžeme odstrániť ako staré tetovanie. A tiež môžem prezradiť, že z každej strany tejto prózy cítiť, že to autor rozpráva o sebe, že je v príbehu namočený až po uši a že v texte nezaprie autobiografický prístup. Je to o ňom, on je ten nádenník pera, ale nielen vo francúzskych službách. Aj v službách čitateľa, ktorý v tejto knihe dostáva k dispozícii zaujímavú mozaiku skutočných aj vymyslených príbehov, aby sa dozvedel o časoch, ktoré sme žili a za ktorými je nám tak trochu smutno. Príjemný čitateľský zážitok!


Dňa 19.10.2012 mi vyšiel ďalší román POSLEDNÉ VAROVANIE, tentokrát vo vydavateľstve Marenčin PT.

Po nežnej revolúcii si traja kamaráti - novinár, generálny riaditeľ veľkého podniku a vexlák Gubat uvedomili, že ich spokojný život končí. Spojili svoje sily a vďaka valutovým špekuláciám získali počiatočný kapitál na podnikanie. Potom sa ich cesty rozchádzajú. Z Gubata sa stáva šéf mafie, generálny riaditeľ Rudi je jeden z najvplyvnejších mužov Slovenska a z novinára Mikiho sa stáva mediálny boss. Títo traja muži ťahajú nitky na najvyšších miestach v politike,  hospodárstve, ale aj ďaleko za hranicami Slovenska. Života na hranici rizika si však vyberá svoju daň...


V septembri 2013 mi vyšla básnická zbierka "Na Paríž nepozerám zhora". Slávnostne sme ju pokrstili 12.9.2013 v bratislavskom V-klube. Verím, že sa Vám bude páčiť.

MÁGIA MESTA, MÁGIA POÉZIE

   Paríž je jedinečné médium, ktoré priťahuje básnikov. Mesto zvláštnej mágie, ktorá  ako tajomný závoj prikrýva uličky, ulice, bulváre, kaviarničky, múzeá, unikátne stavby a rieku Seinu – to všetko je bezodnou inšpiráciou clivých a citlivých romantikov, nostalgických alkoholikov a prebudených spáčov. Čímže to je, že práve toto mesto, viac ako iné mestá sveta, ako podzemný prameň vteká do pera básnika? Je to v povahe a mentalite Parížanov, je to v dejinách mesta, je to v jeho architektúre? Je to v kultúre, je to v umeleckých dielach, ktoré vznikli na území mesta? Alebo je to len pôsobivá mystifikácia, ktorá sa nás akosi mimovoľne zmocňuje, len čo si v Paríži dáme k raňajkám chrumkavý croissant a ku káve prvý calvados?

     Áno, aj. Keď prichádzame do mesta, musíme byť na Paríž pripravený. Pretože Paríž je na nás pripravený už vopred, už predtým, ako sme si objednali skromnú hotelovú izbu. Paríž vie, čo nám ponúkne, čím nás poteší, zabaví, obohatí. Lenže my sa nesmieme pozerať na Paríž zhora. Ani obrazne, ani doslova. Paríž, to nie je len pohľad z Eiffelovej veži – hoci aj ten je úchvatný – ale Paríž sú tiež prosté príbehy ľudí, je to životný pocit, je to spôsob života, je to – dalo by sa povedať – filozofia života, talent žiť a intuitívne chápať, prečo sme na svete, prečo a ako máme prežiť svoj vymedzený čas bytia.

     Takto vníma mesto na Seine básnik Ľubomír Olach. Nehľadí na Paríž zhora, nehľadá povrchné efekty a ligotavé radovánky, vnára sa do víru parížskeho života ako smädný pútnik, ktorý nasáva všetky vnemy skrze svoju citlivú, no pritom bohémsku povahu. Stáva sa Parížanom, aby hovoril o pocitoch, toho, kto v meste žije, no pritom si zachováva odstup a objavuje vždy nové zákutia, súvislosti, zdieľa nové pocity a zážitky. V jeho parížskej poézii zaznievajú tóny poézie nezvalovskej, ale aj poézie básnikov slovenských – Reisel, Florin, Lukáč – pričom ich obohacuje o nové, moderné dimenzie, chvíľami v džezovom rytme Borisa Viana, chvíľami v klasických villonovských úvahách.

     Vnímavý čitateľ sa zrejme nikdy nenasýti poézie  o meste na Seine. Je to vskutku studnica bezo dna, je to vždy zaujímavé a vzrušujúce čítanie. A takýto zážitok nám ponúka aj zbierka básní Ľubomíra Olacha.

                                                                                    ĽUBOŠ JURÍK


V novembri 2013 vychádza vo vydavateľstve PT Marenčin môj román ŽRALOCI.

 

Vzrušujúci príbeh troch hlavných protagonistov sa začína v roku 1981. Hlavné postavy zažijú krátku, oslnivú kariéru počas komunizmu, ale po nežnej revolúcii sa ocitnú na dlažbe. Potom však odhodia všetky zábrany. Ich podnikateľské aktivity končia na hrane či za hranou zákona. Prežijú vydieranie mafiou, kupovanie poslancov, založia si televíziu, aby sa nakoniec stali jednou z najvplyvnejších finančných skupín na Slovensku, ktoré dostali pomenovanie finanční žraloci.


V týchto dňoch sa do kníhkupectiev začne distribuovať môj nový román LOBISTA.

 

Senzačný príbeh mladíka. Po tragickej smrti rodičov vedie búrlivý život. Keď skrachuje jeho upratovacia firma, núka dievčatá ako call girls politikom a manažérom. Ponúkne svoje služby firme, ktorá sa chystá investovať na Slovensku. Začína sa kariéra lobistu. Má prsty v privatizácii letiska, v tendroch, lobuje vo vláde. Stane sa z neho vplyvný a bohatý muž pohybujúci sa na hrane zákona.


V decembri 2014 vychádza knižka ROZHOVORY ZA OPONOU. 

 

POLITIK

POLITIK to je neopakovateľný príbeh Filipa Piatka, ktorý sa začína vo Švajčiarsku. Z hotelového manažéra, ktorý prešiel kus sveta, sa postupne stáva bohatý a vplyvný obchodník so zbraňami. Keď sa mu v parlamente podarí zmanipulovať v prospech zbrojárskej loby zamietnutie novely zákona, ktorá im nevyhovuje, príjmu ho medzi seba. Časom sa prepracuje na jedného z najbohatších a najdôležitejších podnikateľov na Slovensku. Stáva sa oligarchom, ktorý platí parlamentným stranám volebné kampane a tak sa politici stávajú jeho služobníkmi.


V roku 2016 vychádza zbierka Triezviem...

Je možné vytriezvieť, keď milujeme život? Je možné byť triezvy, keď sa opájame poéziou, vidinou krásneho života, omamnými pohľadmi žien a – prečo nie? – aj iskrivými zábleskami dobrého vína? Veď život nám ponúka tušenú aj netušenú krásu ukrytú v našom ohraničenom bytí. Budeme sa mračiť, šomrať na osud, vťahovať sa do ulít depresie... alebo sa budeme tešiť z darov každého dňa, odkrývať nové vrstvy života a aj napriek pribúdajúcim rokom byť otvorený novým výzvam ako ruže po daždi? Nevieme, kedy nám bude zvoniť hrana, kedy sa ukončí naša pozemská púť; tak namiesto smútkov, chimér a beznádeje dvíhajme čaše, aby sme dôstojne privítali posolstvo osudu.

Triezviem, vraví básnik Ľubo Olach. Bude to zjavne trvať dlho. A možno až do konca. Ale prečo by sme mali byť triezvi? Aby sme pokorne prijali okovy spoločenských konvencií? Tak to nám nehrozí! Vytriezvieť z nádeje, znamená mať prázdny stôl a čo je horšie, znamená mať prázdny pohár. Nemám obavu, že Ľubo Olach tak skoro vytriezvie. A my, jeho čitatelia a priatelia sa zvezieme s ním.

ĽUBOŠ JURÍK


Prezident

V románe môžete so zatajený dychom sledovať závratnú kariéru Juraja Makoša. Už od študentských čias si kliesnil cestu dopredu rozličnými podvodmi až sa mu napokon podarilo posadiť sa do kresla prezidenta Slovenskej republiky. Pravda, medzi tým mnohokrát zmenil politické tričko. Nevyhol sa ani zákerným zákulisným ťahom, kde svoju úlohu zohrali aj ženy. Dej v knižke postupuje podľa dejinných udalostí a mnohé mená a postavy sú skutočné. Román sa začína v roku 1967 a končí v roku 2014.

Rýchly kontakt

Kontaktný formulár